Anna Polcková

evanielická farárka

Záleží mi na tom,
aby na tomto svete
bola spravodlivosť a
aby sme ju
neočakávali
až niekedy na
druhom svete.

Viera v Boha sa musí prejaviť v skutkoch lásky ku každému človeku bez rozdielu.

ANNA POLCKOVÁ sa narodila 3. apríla 1970 v Revúcej, kde spolu s tromi mladšími sestrami prežila detstvo. Matka v nej vypestovala vzťah k literatúre a čítaniu, čo ju už v mladosti viedlo k hlbšiemu uvažovaniu o živote. Bola zvedavé dieťa, ktoré sa rado učilo a podľa predstáv svojej matky mala pokračovať v štúdiu na gymnáziu a neskôr na teológii. V tom období už mala o svojej budúcnosti vlastné predstavy. Túžila po práci s deťmi a preto sa rozhodla pre odbor detská sestra na Strednej zdravotníckej škole v Poprade. Štúdium si podľa vlastných slov užívala a fascinovala ju najmä dokonalosť a biológia ľudského tela. Na praxi sa však často stretávala s utrpením, ktoré ju viedlo k rozmýšľaniu o zmysle svojho života a o tom, ako s ním naloží. To ju nakoniec predsa len viedlo k štúdiu teológie, ktoré absolvovala v Bratislave aj nemeckom v Erlangene.. Po dokončení štúdia začala pôsobiť v Cirkevnom zbore Evanjelickej cirkvi a.v. v Bratislave ako kaplánka potom ako zborová farárka.

Záleží jej na tom, aby boli služby Božie zrozumiteľné pre každého, aby boli slovo a hudba interpretované na čo najvyššej úrovni. Spolupracuje s profesionálnymi hudobníkmi a súbormi.

Od r 2008 bola frekventantkou dlhodobého psychoterapeutického výcviku v dynamickej psychoterapii, ktorý jej pomohol vo formovaní práce s ľuďmi.

Je presvedčená o tom, že viera v Boha sa musí prejaviť v skutkoch lásky ku každému človeku bez rozdielu.

Preto so svojimi spolupracovníkmi z Cirkevného zboru a ľuďmi z neziskových organizácií a občianskych združení hľadá spôsoby konkrétnej pomoci rómskym deťom, utečencom, ľuďom bez domova a LGBTI menšine. Spôsob, ktorým tieto témy chápala a otvárala, vyvolal niekoľko krát nedorozumenia a nepochopenia s vedením ECAV prvý krát v roku 2014, počas štedrovečernej kázne, v ktorej odmietla názor, podľa ktorého majú kresťania podporiť Referendum o rodine. Jej výzvy k rešpektovaniu rovnosti a inakosti všetkých ľudí pozitívne vnímajú a podporujú nielen členovia Cirkevného zboru Bratislava Staré Mesto, ale aj široká verejnosť. V roku 2020 boli jej aktivity ocenené Cenou Human Forum, ktorá sa udeľuje za dlhodobé konanie v prospech ľudských práv a rozvoja demokracie. Pôsobí v cirkevnom zbore v Bratislave Starom Meste.

Verím, že láskaví ľudia sa nevzdajú, budú sa naďalej hľadať, spájať a podporovať.
Povolanie farárky by som nevymenila za žiadne iné.

Kedy sa cítite slobodná? 
Sloboda je pre mňa podstatnou hodnotou. Zažívam ju v práci aj v oddychu v rôznych podobách - ako radosť, naplnenie, zmysel. Sloboda znamená mať podmienky a prostriedky pre vytváranie možností. Tú si však nedokážem užiť, vychutnať, keď vidím a viem, koľkí ľudia okolo mňa ju nemajú. Preto je neoddeliteľnou súčasťou mojej slobody to, aby som ju sprístupňovala iným, prispela k spravodlivosti, rovnosti, dôstojnosti pre všetkých ľudí bez rozdielu, tak ako môžem a viem. Mám na to výborné podmienky: možnosti, kompetencie, predovšetkým dôveru láskavých a citlivých ľudí, ktorí chcú nezištne pomáhať. Majú čas, záujem, peniaze, ktoré chcú vkladať do zmysluplných projektov, do budúcnosti. Mojou úlohou je vytvárať príležitosti pre spoluprácu. Je to niečo výnimočné. Som si vedomá toho, že k oslobodeniu vždy viedli a vedú zápasy a v nich je potrebné aj niečo uniesť, ustáť tlaky a konflikty. Nevnímam ich ako ohrozenie, ale ako súčasť cesty. Aj uprostred nich sa objavuje energia, ktorá mi dáva inšpirácie a vytrvalosť.

Ktoré vaše presvedčenie je vzdialene spoločenským konvenciám? 
Na to, aby sme sa mohli vyvíjať ako jednotlivci a spoločenstvo, je potrebná neustála sebareflexia. Skúmanie toho, či to, čomu veríme a ako sebe a svetu rozumieme, nie je potrebné prehodnotiť. Záleží mi na tom, aby sme mali odvahu byt autentickí, učili sa hľadať a hovoriť pravdu. Zatiaľ nám to veľmi nejde. Často sa chceme prispôsobovať, mnohé len predstierame, pretvarujeme sa, aby sme vyhoveli iným. V skutočnosti im aj tak nevyhovieme a všetky nepravdy sa obracajú proti nám. Trpíme tým, že sa od nás očakávajú výkony, s úsmevom na tvári a pokojom, hoci vieme, že je to nereálne. A nereálne očakávania máme aj my od iných. Pre to, aby sa to zmenilo, by stačilo málo, aby sme si to priznali.

Stratili ste kvôli tomu nejakých priateľov alebo sa niekto odvrátil od vás?
Skutočných priateľov som nestratila. Niektorí ľudia však z rôznych dôvodov kontakt prerušili. Myslím, že niektorých z nich sa témy, ktoré otvárame, týkajú, a to je pre nich bolestivé, napr. LGBTi ľudí, ktorí sa ešte neodhodlali ku comming out-u, alebo ľudí, ktorí žijú v nešťastných manželstvách a rodinách. Častejšie ako s odmietnutím sa stretávam s rozpačitosťou. Viacerí nevedia, ako sa so mnou majú stretnúť, čo si majú myslieť. Mnohí moje názory zdieľajú, ale nechcú to prezentovať verejne. A to mi povedia alebo napíšu.

Keby ste mali moc zmeniť jednu, jedinú vec na svete, ktorá by to bola?
Keby som sa musela rozhodnúť len pre jednu, bolo by to prianie, aby mali všetky deti na zemi prístup k vode, jedlu, vzdelaniu.

Čo vám chýba?
Efektívne využívať čas. Trpezlivosť vysvetľovať, keď sa stretnem s agresivitou a primitivizmom - alebo odhad, komu má zmysel venovať pozornosť a kedy je to čistá strata. Podlieham tiež tlaku byť rýchla, ale v skutočnosti mi vyhovuje pomalosť a ticho na hĺbanie.

Čoho máte príliš?
Práce. Zodpovednosti. Dobrých kníh, ktoré som ešte neprečítala. Mám rada, keď sa do nich môžem ponoriť, vnímať sprostredkované myšlienky, cítiť, snívať, interpretovať si ich pre vlastný život a ľudí okolo. Sebakritiky v takej miere, ktorá hrozí deštrukciou a spomaľuje až spochybňuje moje postoje, názory a rozhodnutia. Na druhej strane takýto postoj mi pomáha ľahšie znášať kritiku zvonka.
Čo podľa vás spoločnosti chýba a čo jej dáva nádej?
Chýba nám schopnosť tešiť sa, prejavovať radosť, nadchnúť sa, dôverovať sebe a iným. Túžba poznať sa, čo vlastne hľadáme, čo potrebujeme. Odvaha vzdať sa trpkosti, roly obete, sebaľútosti. Schopnosť reflektovať a pomenovať vlastné chyby a poučiť sa z nich. Ochota vidieť dôsledky nedôslednosti, šlendriánstva, nelásky. Nádej vidím v tom, že prídeme na to, čo nám chýba a pozrieme sa do seba aj okolo seba, ako by sa to dalo naplniť. Verím, že láskaví ľudia sa nevzdajú, budú sa naďalej hľadať, spájať a podporovať.

Ako môže žena- kresťanka prezentovať vieru a byt inšpiratívnou? 
V každodennom živote. Nie tak, že bude o svojej viere hovoriť, ale bude podľa nej konať. Ženy v našej poločnosti stále nemajú dosť sebadôvery na to, aby vedeli, že svoje schopnosti môžu prejaviť aj bez autoritatívnosti, agresivity a devalvácie iného/inej, že jasné a priame postoje môžu prezentovať s pokojom a láskou. Vtedy, ak sa podarí namiešať racio aj emócie v správnom „coctaili“, ak sa nevzdáme toho, aby sme vedeli iných pochopiť a vcítiť sa, budeme všetci bez ohľadu na pohlavie a rod zrozumiteľne komunikovať svoju vieru.

Čo sa vám nedarí, ale neprestali ste sa o to usilovať?
Láskavo a donekonečna vysvetľovať, že všetci ľudia boli stvorení na Boží obraz, že sme si všetci bez rozdielu rovní. A že viera sa da prejaviť iba v láske. Nijako inak. 

Ak by ste neboli farárkou, aká by bola vaša cesta?
Okrem pomáhajúcich profesií som premýšľala nad konzervatóriom, lákalo ma štúdium spevu.
Povolanie farárky je pre mňa možnosťou, kde môžem uplatniť všetko, čo som od Boha dostala. Nevymenila by som ho za žiadne iné.